Nedávno som videla na čétéčke dokument s otázkou v názve - či má remeslo stále zlaté dno. Oslovený bol sklenár-súkromník, zlatník, opravár obuvi, trojgeneračná rodina kominárov... Za socializmu boli remeselníci vyzdvihovaní ako dôležitá vrstva, ktorá má vládnuť. V skutočnosti to boli len krycie rečičky, ale remeselné a učňovské školy rôznych zameraní nemali núdzu o záujemcov. Dnes - záujemcov o remeslá je pramálo, pretože živiť sa doslova vlastnými rukami a najmä šikovnosťou je náročné, je to beh na dlhé trate. V súčasnosti je presadzovaný trend opačný - čo najlacnejšie (a teda tomu v primeranej /ne/kvalite) a najrýchlejšie nakúpiť a keď sa tovar poškodí, nezaťažovať sa opravovaním, ale kúpiť nový, veď je to jednoduchšie. Tak sa z miest vytratili všetky možné opravovne a špecializované predajne. Predavači vo veľkých komplexných nákupných centrách nevedia o tovare skoro nič. Načo aj, keď sa vám nebude pozdávať, jednoducho ho vrátite. Po rokoch, keď výber nebol taký široký ako dnes, takéto prezentovanie dokáže zamotať hlavu dobrým pocitom, že na to mám, tak si to môžem dovoliť a môžem si aj dovoliť to vyhodiť. Opýtaní remeselníci vyjadrovali akýsi smútok, že ich prácu doma, teda v Českej republike, dnes neveľa ľudí oceňuje. Najmä sklár svoje výrobky predáva do zahraničia. Remeselníkov pomaly kynožia lacné dovozové výrobky z Ázie. Máloktorí z uvedených remeselníkov pochádzajú z tradičnej remeselníckej rodiny, kde sa dedia rôzne zlepšenia a osobité špeciality, aj verní spokojní zákazníci z pokolenia na pokolenie. Na záver dokumentu skonštatovali, že remeslom sa dá uživiť, ale je to tvrdá drina, ktorú treba robiť poctivo, ale s láskou, aby boli výrobky kvalitné a s hrdosťou niesli meno svojho výrobcu.
Naozaj je dnes menším problémom nájsť miesto, kde vám zviažu knihu (klasickým spôsobom, žiadna hrebeňová alebo tepelná väzba). Keď sa pozerám na staré knihy, premýšľam koľko rôznych ľudí sa na ich tvorbe podieľalo, dlho trvalo, kým spisovateľ alebo prekladateľ spísal dielo, potom proces tlače - omnoho zložitejší bez počítačových programov, vyrobenie tlačiarenských matríc, samotná tlač a rozstrihanie hárkov, väzba a obal, zvyčajne ozdobený, hrdý nápis kto kedy knihu vytlačil a poďakovanie autora... Dnes to celé prebieha neosobne, automaticky... chladne.
Celkom úspešne sa vytratili aj predajne metrového textilu. A čo takí brašnári - napríklad športové vybavenie môžu krásne opraviť a poslúži ešte pár rokov. Zabudnutie hrozí pomaly aj tehelniam, murárom či stolárom. Výroba sa automatizovala a tak sa vyrába to, čo má pomerne malé výrobné náklady a ide na odbyt - čiže uniformita, predmetom chýba osobitá črta, duch. Kedysi boli tiež trhoviská na každom rohu. Dnes sa najväčšie trhoviská zmenili na predajne lacného ázijského textilu a rôznych tretiek, malé trhoviská miznú bez stopy; predaj zeleniny a ovocia v malom je obmedzovaný nezmyselnými predpismi a čudesnými normami. Všetko sa dováža vo veľkých množstvách z diaľok, v skladoch to hnije a znehodnocuje sa. Paradoxne duchovne zameraná ázijská kultúra lacnými výrobkami ničí predpisovú a usporiadanú západnú kultúru, navzájom si môžu vyčítať ničenie osobitosti, ktorá je podstatou celej kultúry.
Čo má teda odborník a remeselník robiť? Má svoju prácu a svoje vedomosti propagovať, alebo má mlčať, keď žiaria celebrity? Má riskovať, že jeho názor bude až donekonečna spochybňovaný laikmi a že sa niekomu môže zdať, že nechce svojimi znalosťami pomôcť tým, ktorí sa chcú vzdelávať, ale že sa chce predvádzať? Zaniknú osobité ručné výrobky, pretože tí, ktorí ich vedia vyrobiť rezignujú na namáhavú prácu za minimálne ocenenie? Zaniknú nadštandardné vedomosti iba preto, že sa to práve nenosí? Nedá sa už spoznať za výrobkom a za výrokom duch, myšlienka, dobro?
