Prīmīs labellīs (Len tak)

Autor: Lucia Kramaričová | 26.7.2006 o 19:40 | Karma článku: 10,29 | Prečítané:  3949x

Nie každý deň sa prihodí, že strávite večer s dvoma v podstate známymi osobami. Príležitosťou bola menšia pomoc, ktorú som ja - obyčajný človiečik - mohla poskytnúť svojmu dávnemu vzoru (športovému)... A stačí na to iba jedna videokazeta. V uponáhľanej dobe, keď má každý - známa osoba aj obyčajný jedinec, o ktorom verejnosť veľa nevie - množstvo povinností, predsa sa našiel po čase vhodný deň. Tak som strávila večer s prvým profesionálnym slovenským hokejovým rozhodcom Petrom Jonákom a bývalým reprezentačným brankárom Romanom Megom. 

Spojivom bola práve tá jedna videokazeta. Moja, odložená a odpočívajúca už nejaký ten piatok. Je na nej nahratý totiž zápas Svetového pohára 1996 Slovensko - Kanada. Naši vtedy prekvapujúco (pre zámorie určite) odolávali kanadským hviezdam a zápas sa skončil výsledkom 2:3, Roman Mega bol jedným z veľkých hrdinov, vyhlásený spolu s dvoma Kanaďanmi za najlepšieho hráča zápasu.

Ten zápas mal samozrejme nahratý aj on. Súhrou menej šťastných okolností však o túto spomienku cez kamery prišiel. Cez hokejových známych prišla informácia, že zháňa ten zápas aj v STV. Cez tých istých známych putovala odozva, že zápas nahratý mám. Miloš si mädlil ruky, že získa aspoň podpis na fotografie, ktoré si pred rokmi urobil počas zápasu ako bránkový rozhodca. Podpisy zbiera od hráčov, ktorí už (v podstate) skončili svoju hráčsku kariéru a "neboli to úplní gumáci"...

Konečne po skúškach, môžem sa venovať aj dobrým skutkom. Miloš trčí v nemocnici, poveril  ma získaním autogramu. Ja mám od Romana niekoľko podpisov, keď som mala pred desiatimi rokmi tvorivé obdobie a čmárala som brankárov skoro ako na bežiacom páse. Stretnutie dohodol Peťo Jonák - u neho doma, pozerali sme ten zápas, pokým sa nahrávala páska. Ja, tvor tichý, som väčšinou počúvala vtipné komentáre a rozoberanie zápasu. Človek sa stále učí, aj hokejová brankárka-samouk, nielen "nezasvätený" divák, keď sleduje hokej v prítomnosti rozhodcu alebo profesionálneho hráča. Radosť sledovať, keď dotyčný rozumie tomu, čo robí a robí to s rozumom. In omnia rationi parendum est. Všetko je super, zabávam sa, len tie občasné "pobídky", nech niečo poviem. Che! Ja? Nestačí, že som poskytla pásku? Musím aj niečo povedať? Nevynikám výrečnosťou a akosi sa nevyžívam v komentovaní zápasov. Najmä v spoločnosti tých, ktorým to ide zjavne lepšie, aj ich to baví. Tak nechte mne být... 

Pekný večer za mnou, urobila som malý dobrý skutok, zabavila som sa... A to "najhoršie" ešte len malo prísť - dostať sa z jedného konca mesta na druhý. Keď ma viezol Peťo Jonák domov na stretnutie, pýtal sa ma na školu a na Miloša, takže vcelku pohoda. On sám s výrečnosťou problémy nemá, takže keď som povedala, čo som považovala za potrebné, ticho nenastalo. Ale cesta domov zo stretnutia - ajaj, Roman Mega, kedysi môj brankársky vzor, od ktorého som na tréningoch skúšala odkukať nejaké finty, ma má viezť domov?  Cez celé mesto? Hoci je to po diaľnici necelá štvrťhodinka, pre zarytého mlčanlivca ako som ja to je poriadna skúška... No tak do toho. Už pri naštartovaní ma pobáda, nech dačo poviem. "Autorádio nebude, musíš hovoriť." No ta sa ľahko povie... Ja horko-ťažko komunikujem s príbuznými na návšteve, v škole... Nie ešte s Romanom Megom cestou domov! Nie, že by som svojich protivníkov považovala za nehodných môjho slova, ale jednoducho neviem ČO povedať. Hocakú banalitu, ktorá sa mi preženie hlavou? O hokeji sa mi neustále rozprávať nechce. O sebe? Hmmm, nie je to v štýle já, já já, jenom já? Veď keby ho to zaujímalo, hádam sa spýta... Opýtať sa dačo - ale čo? Aby to nevyznelo ako vypočúvanie alebo nemiestne vyzvedanie? Sú fakt ľudia, ktorí nič z tohto neriešia a jednoducho rozprávajú a ústa sa im nezavrú? Mne to ticho v aute veľmi nevadilo, ale začínala som mať dojem, že vyzerám ako hlupaňa bez názoru a bez akéhokoľvek záujmu. Do kelu...
Navyše - to mi robí naschvál? - nejde na diaľnicu, ale prevážame sa okolo celej Petržalky. Z času na čas zaznie, nech dačo poviem... Vidím popri ceste kráčať spoločensky unaveného chlapa - vyzerá presne ako ten, ktorý išiel poobede po našom sídlisku. To sa dovliekol až sem? Úctyhodný výkon, v tom stave... Mám povedať takúto somarinu? Veď si ho na druhej strane cesty nemusel všimnúť. Kúsok ďalej je miesto, kde som raz videla bežať po ceste obrovského potkana. To asi tiež nie je historka, ktorú očakáva... Tak som radšej ticho. Je to so mnou bieda. Akurát som poznamenala, že mne sa o hokeji veľmi rozprávať nechce, ja si ho radšej zahrám. Cesta nemá konca-kraja. Som schizofrenička, vôbec mi to nevadí, ani to ticho, ale pripadám si ako blbec. Vynárajú sa mi hodnotenia známych, ktorí mali so mnou prvé zážitky veľmi podobné tomuto. Som skoro ako tajný agent. Moja spoločnosť si potom myslí, že sa nudím, alebo že sa hnevám. Fakt ich nenapadne, že ja neviem, čo hovoriť? Veď nech sa spýtajú, ja odpoviem. Je to konverzačná katastrofa. Keď už bolo jasné, že zo mňa nič nevyjde, preberáme križovatky. Naschvál ma pletie, či doprava alebo doľava. Akoby vedel, že to niekedy pletiem, a preto Milošovi najčastejšie hovorím hore a dolu, obvykle s príslušným gestom, aby bolo jasné, ktorú stranu myslím... Ak niekto čakal výrečný happy-end, nedočkal sa. Čo pri Romanovej poznámke na Peťovu otázku, či sa poznáme (ja: "No ja ho poznám, ale či on mňa...") - "Jasné, my sa poznáme sto rokov!" - vyznieva trochu absurdne. Až na to, že sa poznáme síce vyše 10 rokov, ale z videnia.
Ja som fakt bola celú cestu skoro úplne ticho. Keby tam mal kus papiera, možno by som mu dačo naškriabala. Mala by som obmedziť denník a blog, a radšej si trénovať verbálne vyjadrovanie...
Všetko v poriadku, som šťastne doma.
Podobný problém sa so mnou ťahá už roky. Sestra je ukecaná viac, než by bolo zdravé, tak sa to v rodine nejako vyrovnalo na mne a mojej mlčanlivosti.
Keď ma stretnete, prosím, pýtajte sa, ja vám odpoviem. Ale nenechávajte tvorbu konverzácie na mne! Ibaže ste rovnaké konverzačné nemehlo. Ale u mňa s "povedz dačo" aj tak nepochodíte. Aspoň načnite nejakú tému, "keby ste k tomu ešte niečo dodali, tak ja sa chytím..."
Accidit 12.7.2006

Foto: Milošov otec a kalendár Alba Volán Fevita Székesfehérvár zo sezóny 2001/2002 (doplnené 31.5.2008: s písomným súhlasom redakcie stránky maďarského klubu)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak by hmyz vyhynul, ostali by nám dva týždne života. Ale ľudia radšej zachraňujú pandy

Slovenská odborníčka na hmyz o práci vo Veľkej Británii.

Víťazky diskvalifikovali, lebo sa v cieli držali za ruky

Pre gesto môžu prísť o olympiádu.


Už ste čítali?