reklama

Čím chceš byť?

Táto otázka bola obľúbená najmä u učiteľov. Zaujímalo by ma, s akým zámerom nám ju pravidelne kládli. Že by im tak záležalo na budúcnosti ich malých žiačikov? Alebo len nevedeli, ako vyplniť čas... Tú otázku som priam nenávidela. Bola som malé dieťa, šťastné ako blcha, že si môže vychutnávať  bezstarostnosť, a posledné, na čo som myslela, bolo to, kde budem trčať celé dni a čím sa budem zapodievať, keď už nebudem môcť len tak lietať vonku a hrať sa...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Možno niektoré deti seriózne vymýšľajú, čím raz budú. Ja som bola vytrvalý ignorant všetkého, čo i len trochu naznačovalo zodpovednosť... Takže kým prišiel v triede rad na mňa, stihla som si narýchlo niečo vymyslieť, aby som uspokojila učiteľku a aby mi hlavne dala pokoj. Hemžilo sa to budúcimi učiteľkami, lekárkami, pilotmi... To už boli časy, keď som zistila, že v škole nie je taká zábava, akú mi sľubovali a jediné, čo ma bavilo, bola výtvarná výchova. Tak som tresla, že chcem byť maliarka a bolo.Zaujímavejšie sú sny predškolákov o budúcom povolaní. Chlapcov lákajú dobrodružstvá ako je naskakovaie na náklaďák a túžia byť smetiarmi... Bratranec chcel byť pumpárom - ufúľané montérky a čosi ako šiltovka, nik by ho nenútil dávať si pozor na oblečenie... Dievčatá si vždy v škôlke kreslili princezné a hádam aj nimi chceli byť. Ja som nekreslila princezné. Už v tých časoch som sa stránila masových aktivít... Na karnevale v škôlke prevládali medzi dievčatami princezné, menšiu skupinku tvorili všelijaké zvieratká a jedno dievča (podľa fotografie, keď sa tak na ňu pozerám... ) bolo tuším za vodníčku, či za pirátku. A ja? No čo iné... ako... Indián. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Mala som aj čelenku s farebnými perami. Mama mi našila na obyčajné biele tričko s dlhými rukávmi trochu kožených či koženkových strapcov, k tomu kraťasy a pionierky... Čo tam nejaké princezné, tie len sedia doma zavreté v hrade a nudia sa, kým rytieri a Indiáni behajú po svete, majú kone a môžu zvádzať víťazné boje...

Tuším to bolo ešte skôr, pred týmto škôlkarskym karnevalom... keď som si vymyslela, čím chcem byť. Zlodejom. A keďže som tušila, že na povolanie je potrebná príprava, chystala som sa na zlodejskú školu. Aj som si nakreslila vzorového zlodeja. Tušila som, že je to nesmierne zaujímavé povolanie, vzrůšo, žiaden stereotyp... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže moje sny o povolaní sa menili od zlodeja cez Indiána až po maliarku. Rôčky ubiehali, zodpovednosť neprichádzala a už nadišiel čas rozhodnutia: ktoráže stredná škola to bude??? Predavačkou som byť nechcela, ani kaderníčkou, ani pekárkou, ani ničím podobným, takže učňovku som zavrhla hneď na úvod. Uletené nápady sa mi nikdy nevyhýbali, tak som chvíľu uvažovala nad niečím poriadne šialeným. Čo tak... kominárka?! Smola. Vtedy brali iba chalanov - neviem, či sa na tom niečo zmenilo. Škoda, mohla som nosiť ľuďom šťastie, chytali by sa za gombíky a robili všelijaké tie smiešne veci, čo robia, keď zbadajú kominára (chodia dnes ešte kominári po uliciach?). A ten chalanisko v Diskopríbehu sa schovával, no teda. No čo, aj tak sa bojím výšok... Takže z kominárky nebolo nič. Ešte chvíľu som uvažovala nad automechaničkou, ale som mierne technické nemehlo, takže aj to ma prešlo. Samozrejme, že som nič z toho nespomenula doma. Už aj tak zistili, že som akosi nezaraditeľná do škatuliek. Hm, žiadne remeslo ma nelákalo, ekonómia ma k smrti nudila, matematika sa mi (a ja jej) zďaleka vyhýbala - ostávalo jedine gymnázium, vlastne pokračovanie základky - učíte sa všetko a dokopy nič... Vymyslela som si, že sa budem venovať jazykom. Takže som chcela ísť na Metodku, na francúzske gymnázium. Ale tá matematika... Tak som skončila na Hubeného. A neľutujem, lebo som sa dostala k ďalšej netradičnej činnosti - k hokeju. K ženskému ľadovému hokeju, vďaka spolužiačke som sa dozvedela, že čosi také vôbec existuje. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Stala sa zo mňa hokejistka. Škoda, že na rozdiel od mužských kolegov to my nemôžme považovať za povolanie... Pomaly sa aj gymnaziálne roky míňali a už zasa, ďalšia voľba, ako si (ne)pokašľať život. Stále som neprišla na chuť vysedávaniu dakde v kancelárii, ale ani na výšku sa mi nechcelo, bola som presvedčená, že každá výška = matematika, či ekonómia alebo obe. A že bez úplatku sa aj tak nikde nedostanem. A ešte ďakujem našej výchovnej poradkyni, ktorá nám asi dva týždne po funuse oznámila, že bolo treba poslať prihlášky na VŠMU a VŠVU kvôli talentovkám... Tak ani tá maliarka zo mňa nebude...

Po maturite som si užívala prázdniny, ktoré vyzerali byť posledné v mojom živote. Prázdniny mi trochu kazila família, keď mi podsúvali najrôznejšie inzeráty a možnosti zárobku. Trčať na pošte celé dni? Nemám záujem, musím chodiť na tréningy... Nasledoval úrad práce a rekvalifikačný kurz - no spánombohom, ekonómia, peňažné denníky, či aké hovadiny... Nechcelo sa mi obchádzať tie nanútené ponuky, keď som videla kdesi na Zátiší zlepenú búdu, ani som tam nešla - samozrejme, že ma vyrazili z evidencie. No čo. Koho to trápi? Hlavne, že môžem chodiť na tréningy a nemusím robiť nič s faktúrami...Nasledovalo pár mesiacov brigády v distribútovni časopisov a prvé zamestnanie - u kamoškinho otca vo firme... Zaujímavé akurát tým, že sme predávali tovar kamenárom - okrem lepidiel a tmelov a podobných sajrajtov aj talianske bronzové odliatky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

 Človeče, predávam Kristove hlavy!!! Fakt úlet... hlavne, keď sa ma niekto pýtal, čo robím. Nešpecifikovala som to, a nechala som väčšinu zvedavcov v tom, že predávame kamene. Ale aj toto ma prestalo baviť. Práca bola OK, ale tí ľudia... a v zime nebolo čo robiť, odháňala som všelijakých podomových obchodníkov... Takže po pár rokoch som pripustila myšlienku, že ja a vysoká škola nemusia byť dva nezlučiteľné pojmy. Napadlo mi to na oslave kamarátkiných narodenín, kde baby meditovali nad tým, že štúdium na filozofickej je fajn, ale vraj sa tam všetci musia učiť latinčinu. Kamarátka Silvia, zvaná Suomi, zarytá nemčinárka nechcela o tom ani počuť. Zato ja... čo?... latinčina?... a prečo nie? Už tak dlho plávam proti prúdu, že nejaká latinčina ma nezastaví. Práve naopak. Všetci sa učia angličtinu a nemčinu, tak ja sa môžem latinčinu! Pomaly sa mi tá myšlienka zahniezďovala v hlave... No čo, za pokus to stojí. A ľaľa - medzi ponúkanými odbormi na FiF UK bola latinčina-gréčtina. Z novogréčtiny som čosi vedela, keďže som svojho času nahovorila kamarátku Džeru na kurz. A starogréčtina? Veď alfabetu viem, ostatné sa poddá. Hlavne to hneď nevykecať, aby sa to podarilo. Zháňala som učebnicu latinčiny a učila som sa predpísaných 19 lekcií.

To už mi pracovné ovzdušie liezlo na nervy viac než je zdravé, tak som posielala životopisy a skončila som na Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií... a dúfala som, že čoskoro poputujem ďalej, späť do školských lavíc. Nemožné sa podarilo a tak som medzi svoje aktivity zaradila aj klasickú filológiu. Keď cudzie jazyky, tak aspoň dva - a čo na tom, že sú mŕtve?! Pre istotu som hneď od prvého ročníka k nim pripojila rumunčinu... a potom dva semestre srbčiny... a dva semestre fínčiny... a ďalšie jazyky.
Takže momentálne to vyzerá, že zo mňa bude prekladateľka. Ale ktovie, čo mi ešte skrsne v gebuli.

A čím ste chceli byť vy? Splnil sa vám detský sen, alebo robíte niečo úplne iné?

Lucia Kramaričová

Lucia Kramaričová

Bloger 
  • Počet článkov:  165
  •  | 
  • Páči sa:  0x

www.milosch.sk/LuckaMilos Zoznam autorových rubrík:  FotografieAliquid de antiquitateŠportDe universitateCultus atque humanitasAnimaliaŽelezníkIndológiaSúkromnéSpoločnosť

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu