Staroindická rozprávacia literatúra

Autor: Lucia Kramaričová | 26.5.2008 o 10:10 | Karma článku: 7,11 | Prečítané:  2197x

Staroindická literatúra obsahuje významné diela náboženskej literatúry a kávjovej tvorby, určené vzdelanému publiku. Ale veľkú časť staroindickej literatúry tvorí narratívna (rozprávacia) tvorba. Na rozdiel od kávjových diel, ktoré učení básnici adresovali vzdelaným poslucháčom a divákom na kráľovských dvoroch, rozprávacia literatúra bola určená najširšiemu okruhu. Tieto druhy sa značne líšili – v kávjovej tvorbe bol dôraz na básnických ozdobách a majstrovskom narábaní s jazykom, obsah bol podružný. Naopak, v rozprávacích dielach bol dôležitý obsah, ktorý nemusel byť zaobalený slovnými hračkami a zložitými výrazmi.

Bohatosť diel rozprávacieho žánru spočíva v rozmanitosti postáv, keď hrdinami môžu byť bohovia, polobohovia, ľudia zo všetkých vrstiev spoločnosti, zvieratá aj rastliny a dejové zápletky využívajú komiku, tajomstvo, zámenu aj intrigy. Kombinácie všetkých týchto prvkov poskytujú rozprávačom nespočetné verzie príbehov, bez potreby dodržiavať kánon s typizovanými postavami a zápletkami ako to bolo v staroindickej dráme. Možno práve pre túto osobitosť sa indické príbehy rozšírili do literatúry perzskej, arabskej aj starogréckej. Pôvodné indické príbehy v obmenách nachádzame v Európe, v Ázii aj v Afrike a okrem jednotlivých rozprávaní prekročili hranice Indie aj celé zbierky. Myšlienku Theodora Benfeya, že India je domovom všetkých rozprávok, však etnologické a folkloristické bádanie už odmietlo.

Rozprávky, ktoré sa tradovali medzi ľuďmi, sa literárne ujali najprv v prákrtskom prostredí, až neskôr boli zostavené ucelené sanskrtské zbierky. Zachované rozprávacie diela sú rôzne - ľudové rozprávky a bájky s výchovným a duchovným posolstvom, ktoré sa tradovali ústne v ľudových jazykoch, nielen v sanskrte; príbehy spojené zostavovateľom pre šírenie náboženského posolstva (napr. džátaky a iné buddhistické a džinistické príbehy); rozprávania v sanskrte s výchovným účelom – politickým a morálnym vzdelávaním (Paňčatantram); rozprávania s čisto zábavným účelom s vloženými príbehmi, najprv sa objavili v prákrte, až neskôr v sanskrte (Brhatkathá, Vétálapaňcavimšati, Šukasaptati); príbehy a poviedky v sanskrtskej beletrii (Dašakumáračarita, Vásavadattá, Kádambarí).
Posledné tri skupiny sú beletristické zbierky, ktorých autori sčasti napodobňovali látku prvých dvoch skupín a sčasti vymyslenými príbehmi. Snažili sa však o štruktúru a úpravu navodzujúcu dojem nezávislého diela.

Indovia tieto rozprávacie útvary nazývali ákhjájiká – príhoda, poviedka, alebo kathá – rozprávanie. Ľudová a zaužívaná forma týchto príbehov používa interkaláciu - vsúvanie. V rámcovom príbehu môže byť vsunutých viacero príbehov, ktoré môžu zasa tvoriť rámec iných príbehov.
V rozprávaniach s výchovným cieľom prevládajú bájky a legendy, zatiaľ čo rozprávky tvoria vyslovene zábavnú literatúru. Príbehy vštepujúce výchovné posolstvo vytvoril nejaký autor a zľudoveli až časom. Rozprávky si vytvoril ľud, vznikli z viery v nadprirodzené javy, čarodejníctvo, z mytologických predstáv prirodzenou záľubou v rozprávaní príhod pre pobavenie.

Jedna z najstarších indických zbierok príbehov sa nazýva Paňčatantram. Časom sa jej verzie prekladali aj do európskych jazykov. Aj v samotnej Indii existovalo mnoho verzií, začiatkom 20. storočia viacero redakcií skúmal Johannes Hertel, po desaťročnom výskume rekonštruoval text najstaršej verzie Franklin Edgerton.
Pochopiteľne sa tento prastarý text s množstvom príbehov a strof pozmenil za dobu svojej dlhej existencie. Pribúdali nové príbehy a aforizmy, a staré príbehy, ktoré zostavovateľovi nesedeli, boli vypustené. Vždy však príbehy v tejto zbierke mali byť poučné, v súlade s učením nítišástram či arthašástram. Paňčatantram bola výchovná zbierka, formou zábavných príbehov s mravným poučením mala vychovať princov, aby konali a vládli správne, milovali pravdu a boli priateľskí. V neskorších redakciách už bola určená mládeži ako učebnica – zo sanskrtu sa prekladala do novoindických jazykov.
K najstarším redakciám tohto textu patrí Tantrákhjájikam nítišástram – "Poučné rozprávanie" z Kašmíru (cca medzi rokmi 300 až 400 n.l.) a preklad do stredoperzského jazyka pahlaví v rokoch 531-570 n.l. pod názvom Karirak ut Damanak (podľa mien dvoch šakalov z počiatočného príbehu, ktoré sú v sanskrte Karataka a Damanaka), ktorý spravil na príkaz sásánovského kráľa učenec Burzóe, z pahlaví vznikol sýrsky a arabský preklad: do sýrskeho jazyka zbierku preložil Búd koncom 6. storočia pod názvom Kalilag wa Dimnag, preklad sa zachoval nekompletný; arabský preklad vytvoril okolo roku 750 Abdullah Ibn al-MuqaffaKalilah wa Dimnah. Okolo roku 1080 preložil Symeon zo sýrčiny zbierku do gréčtiny, pod názvom Stefanités kai Ichnélatés (opäť mená dvoch šakalov z príbehu, ale pozmenené nesprávnou interpretáciou arabských slov). Z tohto gréckeho prekladu vznikol koncom 16. storočia taliansky (G. Nuti), nemecký, dva latinské a cirkevnoslovanský. Prvý český preklad (M. Konáč, 1528) čerpal z latinského vydania. Preklad Františka Jílka Paňčatantram. Patero naučných oddílů, Sbírka bajek a povídek ze staré Indie z roku 1968 je prvým českým prekladom priamo zo sanskrtu. V rôznych jazykoch sa tieto príbehy uvádzajú ako Bidpajove, je to skomolenina sanskrtského vidjápati - mudrc, čo je skôr prídomok než vlastné meno.
Z neskorších redakcií tejto zbierky je najdôležitejšia bengálska, pod názvom Hitópadéša "Poučenie o blahu" (medzi 9. až 14. storočím). Príbehy sú podobné starogréckym bájkam, ibaže sú rozsiahlejšie.

Asi najtajomnejšou zbierkou tohto druhu je Brhatkathá - "Veľké rozprávanie". Veľkí básnici dosvedčujú, že také dielo existovalo. Podľa legendy zbierku zložil Gunádhja, prevtelený Šivov služobník, ktorý musí odísť do vyhnanstva do lesov. Od zakliateho démona si vypočuje rozprávanie, ktorého pôvodcom je boh Šiva. Gunádhja príbeh pretvoril do sedemsto tisíc dvojverší v jazyku paišáčí a spísal ho vlastnou krvou, keďže v lese nemal inú možnosť. Úžasné príbehy však kráľ Sátaváhana nechce šíriť ďalej, lebo sú príliš rozsiahle a písané démonským jazykom, zneuznaný autor teda v lese založí oheň, predčíta žiakom príbehy a následne ich páli. Ostala len posledná siedma kniha, keď sa kráľ dozvie, že aj zvieratá očarene načúvajú. Posledná kniha sa zachová a šíri po svete. Toľko legenda. V skutočnosti sa celé dielo nezachovalo zrejme kvôli neliterárnemu jazyku, v ktorom vzniklo. Brhatkathá sa zachovala iba v sanskrtských verziách - kašmírskych z 11. storočia od Kšémendru pod názvom Brhatkathámaňdžarí "Zárodok veľkého rozprávania" a od Sómadévu Kathásaritságara "Oceán z riek príbehov" a v nepálskej verzii od BuddhasváminaBrhatkathášlókasamgraha "Zbierka strof veľkého rozprávania". Sómadéva predlohu zostručnil. V jeho zbierke sú vložené aj príbehy zo zbierky Paňčatantram a príbehy o vétálovi. V roku 1981 vyšiel dvojzväzkový preklad Dušana Zbavitela Oceán příběhů.

Zdroje
Winternitz M., A history of Indian Literature, Vol. III, Part 1, transl. by Subhadra Jha, Delhi 1963
Zbavitel D., Vacek J., Průvodce dějinami staroindické literatury, Třebíč 1996
Jílek F., Paňčatantram, Patero naučných oddílů, Sbírka bajek a povídek ze staré Indie, Praha 1968

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?