Slovenské rudohorie, Revúcka vrchovina - Železnícke predhorie, Stolické vrchy, Železník - 814 m n.m. (alebo 813,5)
Banská Bystrica - Brezno - Tisovec - Muráň - Revúca - Železník. Malá osada, v niektorých mapách Slovenska chýba, je zaznačený len vrch.
Z Bratislavy je to približne 320 km. Keď sme chodievali v detstve každé prázdniny "hore", pripadalo nám cestovanie nekonečné, tak sme sa so sestrou rôzne zabávali. Spievali sme si (čo na tom, že dnes by sme dosiahli vysoké priečky v kategórii Hviezdna rota...), pozerali sme von oknom a ešte na rovine sme počítali "gule" - rezervoáre, či na čo slúžia, ktorá ich skôr zbadá. Zvláštny šteklivý pocit prichádzal už za Bystricou. Aj dnes ešte pretrváva, hoci časy detských dobrodružstiev sú za mnou. Dlhočizná dedina Michalová/Pohronská Polhora - tam vždy niečo hrozilo, či už potúžený chlap krížom cez cestu priamo za zákrutou, alebo kravy na ceste... Za Polhorou je tmavý ihličnatý les - obzerať sa podvečer dozadu len na vlastné riziko...
Za Tisovcom sme obvykle stáli na vodu - šťavicu. Pred pár rokmi tam dali aj tabuľu. Kedysi nebola a ľudí tam myslím bývalo viac. Potom už len kopček, hore na Dieliku sa menili kraje - zo Stredoslovenského na Východoslovenský a zároveň okresy, predtým Rimavská Sobota na okres Rožňava, dnes na okres Revúca. Z kopca dolu a vlnitá cesta do Muráňa, keď sa dá ísť rýchlejšie, môžte vyskočiť zo sedadla. Alebo vám aspoň žalúdok smiešne poskakuje. Na tom sme sa vždy zabávali. A za Revúcou rovno hore cez kopec po starej ceste na Železník. Dolu začínajú serpentíny, je ich tam presne osem a druhá od Revúcej je zázračná. Cesta vedie po malom mostíku, pod ktorým býva príšera, takže treba prejsť pokiaľ možno potichu. Tradícia pochádza najmenej z čias, keď mama bola malá - štyri deti v aute, ani sa nedivím, že dedo chcel mať aspoň chvíľku kľud... :-) Škoda, že stará cesta je v dezolátnom stave, chodia tade už len lesáci a raz za rok jazdci rallye. Len sporadicky ešte prejde nejaký odvážlivec... A to sa tadeto kedysi jazdili cyklistické preteky Okolo Slovenska. Krátko predtým vždy cestu poplátali, aby sa cyklisti nedodrúzgali. A my sme vyšli pred bránu, alebo sme na ňu vyliezli a obdivovali sme cyklistov. Toľko farebných dresov... Naposledy sme po starej ceste išli asi pred štyrmi rokmi. Aj vtedy sme boli všetci ticho, aby o nás príšera nevedela...
Mircea Eliade mal svoj stred sveta v izbietke na ulici Mantuleasa v Bukurešti. Aj po rokoch života v zahraničí sa vo svojich dielach vracal neustále k tomuto magickému stredu. Pre mňa takým stredom bol Železník. Dokonca až tak, že som u susedky vo vedľajšom byte (dom je rozdelený na dva samostatné byty) žobronila, aby sme už išli na Železník...
Dvojdom - strom vpravo je už vyrúbaný orech...
Čo sme sa tam my navyvádzali - každé prázdniny sme tam trávili, takže dohromady som tam bola tak 3 až 4 mesiace v roku. Na jar bývalo vždy veľa snehu, hádam aj viac ako cez Vianoce, bobovali sme sa celý deň, potom sme likvidovali vianočný stromček (skončil v peciach, takže bol z neho mnohoraký úžitok) - raz sme ho mali v obývačke až do 1. mája, bol celý oschnutý a opadaný :-) Cez Veľkú noc sme nazbierali bahniatka a doniesli vetvičky do vázy. Celé leto sme sa s bratrancom hrali na Indiánov, dedo nám z liesky porobil luky a šípy. Mali sme aj vlastný totem - pekne vyrezávaný, ale keďže bol pri ohnisku, časom sa kôra zošúverila a návštevy sa divili, prečo máme taký kôl v strede dvora... Polovicu prázdnin som presedela (veď sme boli Indiáni) na orechu v prednej záhradke. Minulý rok mi ho vyrúbali - kvôli škaredému holému betónovému stĺpu na telefónne vedenie... Mohli aspoň odrezať len konáre z jednej strany... ach, to nikto z nich nepochopí, aký som mala vzťah k tomu orechu.
Pred domom sme hrávali badminton, či soft-tenis, na ceste, lebo auto tade prešlo zriedkavo. Raz doniesol bratranec skateboard. Na tej hrboľatej deravej ceste to bola ešte väčšia zábava... Strepala som sa tak, že som mala odreté oba členky zvnútra. :-) Okrem týchto zábaviek sme hrabali seno (dedo nám vyrobil špeciálne malé hrable), váľali sme sa v ňom, keď už bolo vynesené na povale, hojdali sme sa na hojdačke zavesenej vo dverách do drevárne, chodila som s dedom na huby... Ešte stále tam máme kapsičku, ktorú mi spravil z dubovej kôry. Škoda, že mi neostala žiadna píšťalka. Robil nám ich každý rok a potom sme ich vždy niekde zapatrošili. Sviatok sme mali, keď nám doviezli lesáci drevo. Prišli s koňmi a rebrinákom, a my sme boli šťastní ako blchy, keď vyložili drevo a mohli sme sa odviezť aspoň na zákrutu... Takéto zábavky sme si neužívali v 50. rokoch, ani v 60., ale v osemdesiatych. Dnes už aj to drevo privezú na traktore. Mali sme kráľovstvo celé pre seba - v dvojdome oproti vtedy býval v jednom byte starý pán a ďalší byt bol obývaný len pár týždňov, keď prišli susedky. Preveľkým sklamaním pre mňa bolo, keď sa na druhej strane cesty poniže nášho revíru začali stavať dve záhradkárske chatky. Chodil tam nejaký chlapík, ktorý mal na hlave kovbojský klobúk a s bratrancom sme mali vo zvyku vyliezť na bránu, zarevať: "Ujo kovbóój!" a schovať sa...
Cez leto sme okrem vyvádzania na dvore trávili aj týždeň na Prednej hore - nie v tom kaštieli, ale v rekreačnom zariadení SMZ. Dnes sa volá hotel Predná hora a už asi nepatrí magnezitke. V tamojšom bazéne som sa naučila plávať. Keď sme tam zavítali po rokoch, bola som prekvapená, že voda v hlbokej časti bazéna je mi tak, ako mi kedysi bola v plytkej... Boli tam dobré hojdačky a velikánsky šach. Raz som sa tam natiahla na betónovej ceste posypanej kamienkami - aby ma starká príliš nemučila štipľavým septonexom, povedala som, že som sa šmykla pri bazéne... Jeden rok keď sme tam boli, bola nejaká akcia, miešané nápoje a tak. My sme ich piť nemohli, kvôli alkoholu, ale o to viac sa nám páčili tie miešatká, a keďže sme chceli každý svoje, chúďa starká popíjala jeden miešaný nápoj za druhým... Ešte, že sme boli len traja - ja, sestra Andy a bratranec Maco :-))) Bývali sme aj týždeň na Hrádku - hojdačky tu boli menšie, aj bazén a kým ho neprerobili, bol príliš hlboký, takže sme si užili aj plávacie koleso a rukáviky. Videli sme tam obrovského roháča a žubrienky - v mlákach popri ceste do Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Do aragonitky sme chodievali skoro každý rok. Aj na Krásnu Hôrku a Betliar. Ešte než bol dlhšie neprístupný pre rekonštrukciu. Raz sme stáli na nádvorí v skupine ľudí a ujo nahlas predniesol: "Děti, a ne že zase tady něco ukradnete, jako loni." Našťastie, všetci pochopili, že je to žart a bavili sa. Z Betliara pochádzala aj jedna fotografia Sandokana, ktorú som mala. Tuším tam práve boli kolotoče, či aká zábava. Sestra mala fotografiu tej hrdinky, ktorá ho v jednom dieli obtierala akousi mokrou handričkou. To je zhruba všetko, čo si z toho fenomenálneho seriálu pamätám. Okrem fotografie som mala ešte tričko so Sandokanom, bolo z takej rebrovanej látky... Pod hradom Krásna Hôrka bývali kolotoče vždy. Bola som tam minulé leto, a stále tam boli. Raz sme skúsili tú vesmírnu raketu. Napchávali sme sa cukrovými vatami a dudlíkovými lízatkami.
Keď sme boli už -násťroční, chodili sme v lete do kina. Fakt, na Železníku je kino. Už pár rokov nepremietajú nič. Tam som videla filmy ako Pozri, kto to hovorí I, II, Robin Hood - kráľ zbojníkov (ten, kde hral Costner), Veľké problémy v malej Číne... bolo to začiatkom 90. rokov. Škoda, že kino už nefunguje. A že kultúra na Slovensku prekvitá - houby.
Matne si spomínam na babku-sódášku zo Sirka. Sóda ma nijak zvlášť neoslovovala, ale opité žabky... Názov vznikol z hry s farebnými malinovkami (najčastejšie boli tuším žltá a oranžová) v sklenených fľašiach - s takými akoby tehličkami po obvode. Roky rokúce sme nazývali tie malinovky opitými žabkami. Zahliadla som takú fľašu pred piatimi rokmi vo Varíne - potešila ma spomienka na staré časy. Keď sa babka-sódáška pominula, chodievali sme do karčmy na kofolu. Alebo malinovku Perla.
V zime sme sa zasa celé dni bobovali a korčuľovali na jazierku. Ako správna bosorka (Lucia) som sa naučila korčuľovať ... na metle. Stavali sme snehuliaka - poctivo, aj s hrncom, mrkvou a metlou.
Hore za tou metelicou je vrch Železník...
Postupom času prázdninových dní ubúda a zvedavosť rastie, takže voľno trávim aj v iných končinách. Ale myslím, že ten šteklivý pocit pri ceste "hore" ma neopustí. Namiesto starého domu potrebujúceho omladzovaciu kúru vidím pevnosť plnú dobrodružstiev a krásnych spomienok. Pre niekoho je to zabudnutý chudobný kraj, ktorý nemá čo veľa ponúknuť. Nuž, prepychové hotely (alebo aj neprepychové) na Gemeri budete ťažko hľadať. Ale príroda je úžasná, veľa lesov a jaskýň, práve tu je tajomná zrúcanina hradu Muráň - v čase svojej existencie bol vraj väčší než Spišský hrad - neviem, ale stále zostáva najvyššie položeným hradom v Európe.
