Občas sa vynoria v televíznej správe, v internetovej debate alebo v prejavoch známych. Pamiatkari protestujú... prečo sa pamiatkari neozvali doteraz... načo do toho pamiatkari kibicujú, keď neprispejú... pamiatkari nariadili dodržať...
Zdá sa mi, že sa viac ozývajú tí, ktorí kritizujú pamiatkarov a ktorým prekážajú ich odporúčania a obmedzenia. Nemôžem povedať, že by ma dráždili nejaké vyjadrenia pamiatkarov - iba ak to, že niekedy ich zásah prichádza neskoro. Keď z pamiatkových objektov ostanú iba ruiny a sutina. Samozrejme, nemôžu byť všade. Ochrana pamiatok je záležitosťou vyspelej spoločnosti. Kultúrne vyspelej. Pamiatkari by v ideálnej spoločnosti mali skôr prispievať radami, než strážiť každého vlastníka, aby neprznil pamiatku. Nové veci a technológie sú fajn, ale prečo ich nenechať vyniknúť v nových objektoch, prečo nimi nahradiť staré osvedčené a stále slúžiace?
Vyrástla som v paneláku. Našťastie sme prázdniny trávievali v starom dome (teraz už má za sebou asi 65 rokov) a uvedomujem si rozdiel medzi ich podstatou, geniom loci. Panelák zo 70. rokov a dom v baníckej osade obklopenej horami sa nijako nemôžu zhodnúť v materiáloch, ani v povrchových úpravách. Čítala som desiatky článkov o rekonštrukciách, vyjadrenia staromilcov aj novomilcov, videla som
citlivé aj necitlivé zásahy do obydlí. Záujemcom o "staré bývanie" odporúčam sériu článkov (každý mesiac roka 2008 jeden článok) architektky Daniely Javorčekovej v internetovom vydaní Časopisu Krkonoše - Jizerské hory. Z časopisov venovaných bývaniu sa starým domom a ich citlivým rekonštrukciám venuje hlavne Chatař Chalupář. Veľmi prínosná je kniha Ota Makýša Rekonštrukcie budov - technológie (Jaga group, 2000), ktorá sa venuje rekonštrukciám pamiatkovo chránených objektov. Skúsenosti majiteľov starých domov sú rozdebatované napríklad na Livingu. Vidieť, že aj ich prístup je rozdielny, jedni chcú maximálne zachovať vzhľad domu vrátane členitej fasády a čo najviac pôvodných prvkov, a nevyhnutnú rekonštrukciu robia tradičnými materiálmi a postupmi. Týchto majiteľov je, zdá sa, minimum. Veru, po desaťročiach spoločného majetku a dôkladného odstraňovania súkromníkov-remeselníkov mnohé remeslá takmer vymizli. Je jednoduchšie nepárať sa s tým a vybrať si ľahšiu cestu - hotové dielce, tovar dostupný v hobbymarkete - tak to robia druhí, početnejšia skupina.
V pamiatkovo nechránených objektoch je to skoro jedno. Záleží na náture a vkuse majiteľa.Existujú aj objekty v pamiatkovej zóne, ktoré počas svojej dlhej existencie prešli niekoľkými úpravami a prestavbami podľa potrieb rôznych majiteľov.
A až neskôr bola vyhlásená pamiatková ochrana. Napríklad dom, v ktorom práve bývame, má asi 160-180 rokov. Mestská pamiatková zóna bola vyhlásená v roku 1992. Viditeľný zásah urobili majitelia v 70. rokoch - prestavali sýpku na poschodí na obytnú časť, vymenili niekoľko pôvodných okien, dokonca okenné otvory miestami rozšírili. Pôvodnú vonkajšiu omietku postriekali brizolitom. Na dome a v dome sú evidentné zásahy v duchu 70. rokov 20. storočia. Vtedajšia modernizácia. Koľko vydržala? Dnes je ten materiál zastaraný a kvalitou sa veľmi neosvedčil. Staršie - modernizáciou nedotknuté časti sú dnes tuším v lepšej kondícii. A sme doma. Nie všetky nové materiály sú kvalitnejšie než staré, nie každá firma robí poctivo a - dva výrazy od bratov Čechov - fortelně, bytelně .
Modernisti staré domy zatracujú - fajn, majú na výber, kľudne si môžu postaviť fungl nový barák s najnovšími výdobytkami techniky. Ale zasa treba pripomenúť, že moderné materiály 70. a 80. rokov sa v prípade starých domov nijako extra neosvedčili. Do 60. rokov sa stavalo celkom kvalitne, potom už to išlo pozvoľna z kopca. Veľmi sa nehľadelo na vhodnosť riešenia (cement a betón namiesto hliny, vápna a tehál). Ako sú na tom dnešné vymoženosti, to posúdime o dvadsať, štyridsať, sto rokov. Lenže niektoré zásahy sú už nevratné. Preto treba pri obnove alebo konzervácii pamiatok postupovať premyslene... a so srdcom. Škoda, že staré pece v našom dome neodolali kampani vychvaľujúcej lacný plyn a elektrinu. Lacné energie sú minulosťou a nám ostali nevzhľadné radiátory na hranici životnosti.
Prvú konzultáciu so stredočeskými pamiatkarmi mám za sebou - iba som chcela vysondovať čo a ako. Zaujímal ich len exteriér domu. Či vnútri vybúrame klenby a vyhodíme pôvodné drevené dvere alebo podlahy, o to sa nestarali. Nenariadili nič, hovorila som prevažne ja - aké máme plány a oni súhlasne prikyvovali. Návrhy riešenia im môžme poslať e-mailom a ich prípadný súhlas nie je časovo obmedzený. Zvláštne. Čakala som direktívy, a zatiaľ som ja s predstavami, ako predĺžiť životnosť domu, radikálnejšia, než samotní pamiatkari. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať ďalej v praxi.
